Podľa skutočnej udalosti #3: Hačikó: Príbeh psa

V dnešnej dobe, kedy sú obľúbené filmy a seriály, sa stretávame dosť často s titulmi, ktoré sú natočené podľa skutočných udalostí. Niektoré podrobne skúmajú danú udalosť, iné sú na nej len založené a spracované tak, aby viac zaujali. Niektoré sú postavené len na domnienkach alebo legendách. To zvyčajne vzbudzuje v ľuďoch pochybnosti vo vierohodnosti daného titulu. My sme sa vám rozhodli pravidelne, a to teda každý štvrtok, prinášať skutočné udalosti, podľa ktorých bol film natočený alebo inšpirovaný. Uvidíte sami, že niektoré z nich sú v skutočnosti ešte horšie ako v samotnom filme. Alebo naopak, boli veľmi prikrášlené len preto, aby diváka zaujali.
Tretím dielom z tejto série je rodinná dráma Hačikó: Príbeh psa

Pravá láska domáceho miláčika

Každý, kto mal niekedy psa a staral sa o neho vie, že sa mu jeho miláčik odvďačil vernosťou a skutočnou láskou. Pes vás nezradí, neoklame, a svojou prítomnosťou dáva pocit, že vás má niekto skutočne rád. To býva väčšinou hlavným dôvodom, prečo si ľudia zadovážia tieto zvieratá. Prípadom takejto vernosti bol aj námet na film Hačikó: Príbeh psa. Jedná sa o japonské plemeno Akita Inu, ktoré sa aj napriek svojej tvrdohlavosti a náročnosťou na výcvik považuje za jedno z najvernejších plemien. Film, v ktorom hraje hlavnú úlohu pes Hačikó a Richard Gere, bol vykreslený podľa skutočného príbehu, ktorý sa odohral v 20. rokoch 20. storočia.

haciko, akita inu, richard gere, shibuya, japonsko
Zdroj: BontonFilm

Profesor a pes – nerozlučná dvojica

Hačikó sa narodil v Japonskom meste Odate v roku 1923. Ako šteňa sa dostal k svojmu majiteľovi, profesorovi Eizaburovi Oenovi, prostredníctvom svojho študenta. Eizaburo dlho túžil po psovi rasy Akita, a tak adopciu psa od svojho študenta prijal s radosťou. Tu sa trošku film odlišuje s realitou. Vo filme bol Hačikó na stanici nájdený. Ani manželka filmového profesora nebola nadšená s chovaním psa, no po niekoľkých dňoch to povolila. V realite sa profesor a Hačikó veľmi rýchlo stali najlepšími priateľmi. Eizaburo svojho psa miloval a staral sa o neho ako o svojho syna. Netrvalo dlho a stala sa z nich neoddeliteľná dvojica. Hači, ako ho prezývali, zistil, že jeho majiteľ každé ráno chodí na vlakovú stanicu Shibuya, odkiaľ vlakom cestuje do práce na Tokijskej Univerzite. Stalo sa preto tradíciou, že ho začal ráno vyprevádzať. Naučil sa trasu, a potom už nemal problém vrátiť sa domov. Keď sa Eizaburo poobede vracal vlakom z práce, jeho verný pes ho už na stanici čakal, aby sa spolu vrátili domov.

Zdroj: thevintagenews.com

Vernosť nemala hraníc

Jedného dňa, keď mal Hačikó 2 roky, sa podľa klasického plánu poobede vrátil na stanicu, aby počkal svojho majiteľa. 21. mája 1925 ale čakal márne. Profesor Eizaburo Oeno sa totiž z práce nevrátil. V práci nečakane utrpel krvácanie do mozgu a následne svoj boj o život v nemocnici prehral. Hačikó, samozrejme, nevediac, čo sa stalo, márne na svojho pána čakal. Onedlho po tejto smutnej udalosti sa Hači presťahoval s bývalým profesorovým záhradníkom, ale to ho neodradilo, a naďalej chodil verne na stanicu Shibuya. Dlhé roky navštevoval svoje miesto na stanici a veril, že sa profesor vráti.

Zdroj: thevintagenews.com

Pes vzbudil pozornosť

Netrvalo dlho a veľa ľudí, ktorí prechádzali stanicou si Hačiho všimlo. Pes, každodenne sediaci pred stanicou v rovnakom čase – ráno a poobede, bol pre mnohých prinajmenšom zvláštny. Jeho príbeh podal verejnosti hlavný reportér japonských novín a preslávil psa v celom Japonsku. Od ľudí si vyslúžil prezývku „Chuken-Hachiko“, v preklade Verný Hačikó. Príbeh sa dostal aj do sveta, a veľa ľudí sa rozhodlo prísť sa na najvernejšieho psa pozrieť osobne.

Zdroj: gimundo.com

Koniec smutného príbehu

V roku 1934 mesto zorganizovalo slávnostný ceremoniál, a za prítomnosti samotného Hačiho postavili pred stanicou bronzovú sochu psa. Ani pes nie je nesmrteľný, a Hačikó, tak ako aj jeho majiteľ, zomrel. V roku 1935 odišiel z tohto sveta prirodzene a osamote práve v blízkosti stanice Shibuya. Jeho príbeh však navždy ostane nezabudnutý. Svoju podobizeň má aj v Národnom vedeckom múzeu v Ueno v Tokiu. Bol mu postavený aj pomník v blízkosti jeho majiteľa na cintoríne Aoyama v Tokiu. Dnes je stanica Shibuya turistickou atrakciou práve vďaka príbehu psa, ktorý bol verný tak dlho, ako len mohol. Ľudia sa fotia s jeho sochou a s mozaikou vyobrazenou priamo na budove stanice.

Zdroj: thevintagenews.com